5 albumov, ktoré mi v roku 2013 stáli za zmienku, ale nezmienil som sa o nich

Zařazeno v Články , Recenze 1 komentářů
Middle by Martin Vonsak

PF 2014!

Rok 2013 bol hektický, plný zážitkov, prežitkov, momentov a chvíľ, kedy som si povedal, že o tomto musím napísať. No nenapísal som. Lebo všetko bolo také prchavé, tekuté a hlavne, bol som lenivý.

Nič ale nebráni tomu, aby som sa, v tieni večernej nostalgie blúdiac zákutiami vlastnej hudobnej knižnice, nepozastavil pri kúskoch, ktoré ma, takpovediac, odrovnali.

Niežeby ich bolo len 5, určite nie. Ale treba si voľačo aj na inokedy nechať. Možno vás prekvapí aj fakt, že len jedno dielo pochádza z roku 2013. Ale nič si z toho nerobte, mňa to prekvapilo tiež. Radšej si pustite priložené ukážky.

Aes Dana – Pollen (2012)

Keby ma titul Pollen nebol býval zastihol na konci roka 2012, asi by som ho veľkohubo pasoval medzi dosky vlaňajška. Jednak preto, že Aes Dana a Ultimae Records a potom preto, lebo tak, ako v ňom Vincent Villuis dokázal prepojiť dark s upliftom, to sa naozaj málokomu podarí. Hromada hlbokých a hĺbavých zvukov sa prekrýva s niekde rovnými, inde lámanými až mierne arytmickými a dunivými (až klaustrofobickými) beatovými linkami. Nijaká divočina, ale pár trackov by sa nestratilo ani na deeptech výberovkách.

Najväčšou prednosťou Pollen je dojem človečiny. Vytvárajú ju excelentne zmastrované ruchy, tiky a field recording z prevažne mestského prostredia. Album tak napriek elektronickému rázu nadobúda (nad)ľudský rozmer s meditatívnym odtieňom. A hlavne pocit, že v tom meste nie sme sami. Ani osamote:

Keith Kenniff – Branches (2011)

Branches pozostáva z 15 miniatúr vypĺňajúcich čas o veľkosti 36 minút. A počas celých 36 minút uveličený hľadíte len tak nikam a usmievate sa. Nad zvonkohrou, ktorú Keith Kenniff vytvára z každého použitého nástroja, nad imanenciou krehkosti vinúcou sa v podobe zvukových vĺn.

Skladby síce disponujú len minimálnou minutážou, ale to na veľkosti celého albumu neuberá. Možno to mierne narúša konzistentnosť, nuž ale… to nevadí. V tomto prípade vôbec, veď načo zbytočne všetko rozohrávať, no nie?

Christian Löffler – A Forest (2012)

Akýže by to len bol sumár bez nemeckého minimal tech-housového zvuku. Geografický pôvod zdôrazňujem, pretože mi nie je celkom jasné, čím to je, ale keď niečo počujete a je to z Nemecka, tak nemusíte vopred vedieť, že je to z Nemecka, ale tak nejako tušíte, že je to z Nemecka. A presne takto je to aj s týmto albumom, mimochodom, zatiaľ Christianovým jediným. A mám rád Nemecko. To len na okraj…

Žánrovo by sa album dal zaradiť niekde k tanečnej hudbe a ja som ten posledný, kto by pri jeho reprodukcii na party ostal sedieť. Akurát, že nižšie BPM, „deep in dub“ beaty, experimenty s melodickými linkami či „cinkajúcimi“ ruchmi a „uspávankovými“ vokálmi vytvárajú veľmi upokojujúcu kompozíciu.

A Forest je proste zbierka príjemného a decentného elektronického zvuku schopného utíšiť uponáhľanosť a stres každodenných momentov. Presne ako nasledujúca ukážka:

r.roo – innerheaven (2013)

Producent r.roo je vskutku plodnou postavičkou IDM scény. Dôkazom je album innerheaven s poradovým číslom 7 v priebehu 2 rokov. Takéto množstvo už zaváňa istou patológiou (prípadne genialitou), ktorá by sa teoreticky mala odraziť na kvalite, alebo niečo takom, ale tu našťastie teória zlyháva. Vďaka tomu sa label Tympanik Audio môže pochváliť naozaj hodnotným kúskom skrývajúcim v sebe tracky s „glitchy“ beatmi, atmosférickými plochami a plôškami i „snílkovskými“ melódiami. Občas mi prekážali rôzne podivné vokály nesúce posolstvá o Love, Equality, Joy, Unity a neviem aké sociálno-kriticko-motivačno-ezoterické gýče. Ale parom to ber, zas tak veľa ich nebolo.

Proste, innerheaven stojí za to si vypočuť od začiatku do konca. Minimálne kvôli príjemne upokojujúcemu tracku ako je tento:

BT – If The Stars Are Eternal So Are You And I (2012)

BT je chlapík vydávajúci pod značkami ako Armada Music či Black Hole Recordings, čo by mohlo implikovať, že ide o nejakého Tiestovho predskokana počas festivalu kolotočov. Lenže potom si človek pozrie, že teda okrem vyššie spomínaného, čo to vyjde aj pod labelom Binary Acoustics. Ako napríklad hen toto s tým dlhým názvom v podnadpise. No a potom čumí do reproduktorov celú hodinu a 12 minút bez toho, aby sa nejako výrazne pohol.

Dôvodom je absolútna hypnóza spôsobená niečím, čo by som nazval: downtempový upliftingový trance. S výnimkou prvého tracku, tam ide skôr zmiešaninu syntetizátorových optimistických melódií a dubstepoidného beatu. I s výnimkou druhého tracku Go(d)t, kde cítiť trochu temnoty. Aj tretia skladba sa vymyká, najmä…

Takto, ono sa to nedá vyjadriť len tak, že iba tak, lebo takto to pôsobí ako nejaká rozbitá doska. Lenže nie, BT skomponoval (nebojím sa toho slova!) album, ktorý funguje ako celok, cítiť z neho multiinštrumentálne nadanie (piano, akustická gitara,…), excelentné kompozičné schopnosti a pozadie vyvstávajúce z jeho DEM (dance electronic music) skúseností. Sála z neho trance, house, ambient, minimalizmus, BT…

U mňa osobne sa If The Stars Are atď. dostal medzi absolútny top a to nie kvôli kvalitám, ale pre emócie a tak trochu i spomienky, ktoré sa mi z mysle rinú pri každej reprodukcii. Viete, niektoré veci sú osobné. Tak napríklad:

Napsal dne 8. ledna 2014 Počet komentářů: 1
Téma : , , , Vytisknout

Sdílet na sociální síti

Sdílet obsah na Facebook Sdílet obsah na MySpace Poslat článek na Twitter Sdílet obsah na Líbím se ti

1 komentářů

Komentáře
Led 12, 2014
21.49
#1 Dalibor :

Perfektni vyber

Tento příspěvek není možné komentovat.

Předchozí článek
«
Následující článek
»