Enfilade: Hidden Orchestra – harmónia hluku v Brne

Zařazeno v Reporty 2 komentářů

024

Ako áno, ako nie, po dvoch neúspešných pokusoch vidieť Hidden Orchestra naživo, podarilo sa. Pred dvomi rokmi mi v tom zabránil ušľachtilý účel vzdelanostnej inštitúcie toho času navštevujúc, minulý rok zas atak mikrobiologického charakteru na členov kapely. Nuž a tento rok som si povedal, že ich uvidím, aj keby neprišli. Ale oni prišli!

Inu, v druhom dni štvrtého mesiaca roku Pána 2014 som sa ocitol v metropole Moravy, niekde na Hrnčířskej. No, proste „short story shorter“ – dotrepal som sa na Flédu v Brne. Hneď za vchodom ma uvítal bar, kde som si dal minerálku, lebo dnes je mainstreamom nechľastať a potom sa ešte chvastať, aký má človek vďaka tomu plnohodnotnejší život. Takže nechľastám, ale to chvastanie si odpustím, lebo si tým plnohodnotnejším životom tak nejako nie som celkom totálne určite absolútne istý.

Ale iné som chcel. Za barom bol taký, že stage, na ňom mixpult, za ním nejaký mladý vyčesaný DJ hrajúci celkom pohodovú tanečnú elektroniku. Deepovejší house až dub (nie step!). Proste taký warm-up a potom afterparty, ako sa razom po koncerte ukázalo.

Zabelov Group – dôstojný „support“

Ha! Koncert ani nezačal a ja už o afterke vypisujem. Takže: presne 21:08 som sa presunul pod druhé, väčšie pódium, kde sa odštartoval hlavný program – predskokanom. Dostavila sa dvojica mladých mužov s názvom Zabelov Group („group“ je asi silné slovo pre dvojčlennú kapelu, ale zase je pravda, že „couple“ by vyznel asi… to je jedno). Prvý člen, Čech Jan Šikla, sa posadil za bicie a nejaké elektronické hračky. Druhý, Bielorus Roman Zabelov, zas objal akordeón a posadil sa na stoličku, ktorej scenériu doplňoval napríklad aj kovový krčah. A spustili.

Zabelov GroupMôj prvý dojem bol taký, že: prečo dofrasa ma otecko nenaučili hrať na tom akordeóne, čo máme doma? Lebo to, čo som tam videl i počul… nuž, jedným slovom fascinujúce. Neskutočné (druhým slovom). Submisívna hudba demonštrovaná ťahavými i melodickými plochami už spomínaného akordeónu a (a)rytmičnosť bicích tvorili rámec každej prednesenej piesne. Kde tu sa do neho ešte vložil neurčitý Romanov vokál, tiky vyvolané krčahom či všelijaké fieldrecordingové pasáže.

Tak sa publiku dostalo muziky pobehujúcej od inštrumentálneho minimalu až po ambient a ja už len veľmi rád dodám, že zážitok to bol výnimočný. Nemôžem zabudnúť na Romanovu charizmu a akýsi ostych, keď predstavoval príbeh stojaci za tou ktorou piesňou. Akoby ani veľmi nechcel publiku nič vysvetľovať, veď je to niečo také ordinárne a signifikantné, keď svoju pieseň o láske nazvete Farewell.

Hidden Orchestra – všetko, len nie „hidden“

010Zabelov Group sa nechali „pritlieskať“ iba raz. Asi preto, nech už konečne prídu hentí Škóti. Prišli. Presne 22:11 SEČ. Odišli. Niečo pred polnocou. A to sme si ich privolali ešte dvakrát. Čo sa dialo medzi tým?

Všetko. Joe Acheson predviedol, čo vie na svojej basovej gitare (a že toho nebolo málo) a ako sa dokáže babrať so syntetizátorom a klávesmi. No nebol jediný, kto sa predviedol s elektronikou.

Dáma Poppy Ackroyd mu výdatne pomáhala s kadejakými efektmi, ale hlavne, najmä a výlučne – každú skladbu dokresľovala hrou na husliach.

Všetko za doprovodného rachotu bicích. Do popredia celého zoskupenia boli totiž umiestnené rovno dve sady. Každý na jednej strane, za jedni sa posadil Jamie Graham a pri druhých paličky poťažkal Tim Lane. Pozreli si navzájom do tváre a spustili. Nejedna skladba pôsobila len ako pozadie k ich vzájomnej komunikácii. Najprv si niečo vybubnoval jeden, druhý mu hneď na to odpovedal, niekedy aj s trúbkou, až po chvíli to ani jeden nevydržal a spustili naraz.

Chvíľami to pôsobilo ako hluk. Ale harmonický hluk a verte – neverte, všetci pod pódiom sme im to žrali aj s navijakom. Možno aj preto, že Joe na začiatku priznal svoje nadštandardné sympatie k brnianskej atmosfére. Ja ho tak trochu upodozrievam z toho, že to vraví všade, ale parom to ber.

023Hidden Orchestra vytvorili podmanivú atmosféru priam cinematického charakteru. Pomalé nástupy skladieb eskalujúce do opakovaných pasáží pompéznych, miestami až euforizujúcich motívov nenechali nikoho chladným. Aj na kapele samotnej bolo vidieť, že si to užíva a čo už takému fanúšikovi stačí ku šťastiu?

(I keď preafektované slečny vrieskajúce asi tak 15 cm od mojich sluchových orgánov by som s vysokou pravdepodobnosťou oželel. Ale to bol jediný negatívny moment večera, nejaký byť musel.)

Lumen a amen

Aj zvukára treba pochváliť, ale osobitný odsek si zaslúži pán s nickom Lumen. Celý koncert doprevádzal zaujímavou vizuálnou show. Kapelu lemovali akési stojany nesúce okrúhle mikroplátna. Na ne Lumen premietal kadejaké zábery horiacich i vyhasnutých sviečok, prskaviek, všakovakých abstraktov a kapely. Myslím, že priložené fotky to demonštrujú oveľa lepšie ako hen tento môj opis.

Takže tak. Naozaj vydarený koncert, hoci na afterke som neostal (a tak som o nej v úvode písal!), ale nebol som veru jediný. Hold, to je údel pracujúcej triedy – vysporadúvať sa vo svedomí s možnosťami zábavy vprostred týždňa. Ja som si to celé ospravedlnil inak, ja som nebol na zábavnom podujatí. Ja, dámy a páni, ja som bol na umení! A budem rád, keď týchto umelcov uvidím naživo aj inokedy.

A veľmi rád sa tam stretnem aj s Davidom Maixnerom. Jednak mu osobne poďakujem za fotky k tomuto reportu a druhak mu visím pivo.

Napsal dne 14. dubna 2014 Počet komentářů: 2
Téma : , , , Vytisknout

Sdílet na sociální síti

Sdílet obsah na Facebook Sdílet obsah na MySpace Poslat článek na Twitter Sdílet obsah na Líbím se ti

2 komentářů

Komentáře
Dub 15, 2014
18.54
#1 Martin Macháček :

to jest velmi výživný report..palec hore!

Dub 15, 2014
20.58
#2 Martin Vonšák :

Však to bol aj veľmi výžívný koncert 🙂

Tento příspěvek není možné komentovat.

Předchozí článek
«
Následující článek
»