Zabelov Group: Hudba je vlastne o všetkom a o ničom.

Zařazeno v Rozhovory 0 komentářů
Zľava: Roman Zabelov, Jan Šikl

Zľava: Roman Zabelov, Jan Šikl

Bielorusko – česká dvojica vystupujúca pod názvom Zabelov Group určite nie je ctenej čitateľskej obci tohto portálu neznáma. Najprv sme ich spomínali v rámci reportu k Hidden Orchestra, neskôr sme ich predstavili v osobitnom článku nuž a bolo len otázkou času, kedy s nimi prinesieme aj rozhovor. A že toho času teda nebolo málo…

Každopádne, slovo dalo slovo, redaktor, Roman Zabelov (Roman) a Jan Šikl (Jan) sa stretli a tu hľa, výsledok. A čítajte do konca, dozviete sa, kde ich uvidíte najbližšie.

Takže na úvod, ako ste vy dvaja vlastne k sebe prišli?

Roman: Už ani presne neviem, obaja sme študovali na Pražskom konzervatóriu, ja akordeón, Honza skladbu. Možno aj predtým sme už mali nejaký zoznamovací moment, ale v zásade platí, že hudobne nás spojilo práve konzervatórium.

A ako sa Bielorus dostane na spomínané konzervatórium do Prahy?

Roman: To sa tak občas v živote stane. Počas štúdia na štátnej bieloruskej akadémii som sa začal zaujímať o inú hudbu než tú klasickú akademickú. Nie je na nej nič zlé, len som sa dostal do stavu, kedy som si uvedomil, že chcem robiť niečo iné. Pokúšal som sa skladať, ale chýbala mi podpora. Tak som uvažoval, čo s tým. Bál som sa, že doštudujem, pôjdem do práce, zostarnem a hotovo. Jednoducho som sa chcel niekam pohnúť, vyhnúť sa automatickému prežitiu života.

Rozhodnutie teda padlo. Ďalej sa čo dialo?

Roman: Zoznámil som sa s človekom, ktorý už nejakú dobu v Českej republike študoval. On mi pomohol s vybavovaním dokladov a záležitostí súvisiacich s príchodom do Prahy. Cez neho som sa dostal aj k profesorovi z konzervatória. V lete som sa dostavil na skúšky, spravil som, vzali ma a ja tak nejako doteraz tomu neviem celkom uveriť. Napriek tomu, že som v Prahe už piaty rok, aktuálne študujem skladbu na HAMU.

Ty, Honza, si z Prahy, ak sa nemýlim…

Jan: Je to tak, som Pražák. Z konzervatória som už vonku, absolvoval som ho vlani. No môj vzdelávací proces bol ale dosť zdĺhavý, pretože som sa hľadal. Pre konzervatórium som rozhodol až po pokusoch na estetike, skúšal som aj hudobnú vedu či Konzervatórium Jaroslava Ježka.

Čo civilný život?

Jan: Robím hudbu, tak všelijako. Okrem Zabelov Group pôsobím ešte v ďalších dvoch kapelách. Skladám hudbu scénickú, v poslednej dobe aj filmovú či reklamnú apod. V podstate tá hudba už naberá taký ten existenčný rozmer, pomáha mi uživiť sa.

„…v poslednej dobe som veľmi vďačný za ticho.“

Introvertné užívanie

Introvertné užívanie

A čo vás teda k tej hudbe doviedlo?

Roman: Ja som sa jej ani nemohol vyhnúť. Mojím učiteľom bol totiž otec, všetci moji súrodenci (ja som tretí najmladší, mám ešte dvoch starších bratov) sú hudobníci. Pochádzam z malej dedinky, kde sa v podstate ničomu inému venovať nedalo.

Honza?

Jan: Od konca základnej školy sa venujem bicím, ale od malička som chodil na piano. To ma sprevádza ako taká skladateľská povinnosť, ale skúšal som aj iné veci. Hľadal som i našiel cestu ku gitare, k basovej gitare, nejakú chvíľu som sa učil hrať na trumpete a takto som si ohmatal množstvo nástrojov. Nakoniec som ostal pri bicích a klavíri s tým, že do toho zapájam aj možnosti elektroniky.

Nejaké inšpirácie? Resp. čo si pustíte a nevypnete..

Jan: Záber toho, čo ma zaujíma, je široký. Veľká srdcovka je vážna hudba, ale vždy ma lákal jazz a s ním spojené žánre. Vychovaný som bol na rockovej hudbe.

V súčasnosti je to skôr o tom, ako mi okolnosti dávajú priestor na posluch. Ide o to, že ako tvorím a hudbou žijem, tak v poslednej dobe som veľmi vďačný za ticho. Iné veci počúvam v aute, alebo keď robím niečo mechanické, trebárs pri balení bicích. Aj keď sa stále snažím sledovať, čo je nového, a tak…

Konkrétnejšie?

Jan: Napríklad s Romanom sme sa celkom prekvapivo zhodli na Švajčiarovi Nikovi Bartchovi, taký minimalistický jazz. Dosť teraz frčíme aj na Tigran Hamasyanovi

Roman: To som nejakou náhodou vykopal z internetu. Len tak si klikám a nemohol som uveriť vlastným ušiam. Hneď som to poslal Honzovi, ten to zas preposlal jednej slečne, ktorá nám pomohla dostať sa na Tigranov koncert v rámci festivalu Jazz Dock.

Jan: Naozaj veľký zážitok, zahoreli sme takou veľkou láskou a onedlho sme ho mohli vidieť z VIP pozície, v prvom rade uprostred a boli sme z toho ťažko „odvařeni“.

Iné vzory, Roman?

Roman: Tých je dosť, ono sa to formovalo s vekom. Keď som nastupoval na konzervatórium ešte v Bielorusku, tak som o hudbe nevedel skoro nič. Počúval som len také „popíky“ a veci, čo som hral na akordeóne, zo školy, klasická hudba.

Prvý väčší zážitok som prežil, keď mi starší brat daroval také oranžové CD s Radiohead, Doors a ďalšími kapelami, ktoré som dovtedy nezachytil. Neskôr som od kamarátky dostal Sigur Ros. A odrazu sa mi otvoril iný svet, uvedomil som si, že mám niečo rád.

Pri tvorbe sa nehádate?

Roman: Základom nášho hudobného vzťahu je asi to, že obaja sme vyštudovaní hudobníci. Honza je skladateľ, nerobí to len tak, ale s pochopením a ja sa to učím robiť podobne. Nespomínam si, žeby niečo zmysluplné vyšlo z nejakých improvizačných pokusov.

Jan: Tak nefungujeme, hoci je pravda, že niekedy je fajn sa pri jam-e uvoľniť. Každopádne väčšina vecí vzniká inak.

A síce?

Jan: Veľmi skoro som pochopil, že Roman má v hudbe jasno. Ja síce mám celkom konkrétny názor na to, ako chcem hudbu robiť, ale v projektoch s inými ľuďmi je dôležité počúvať a pokúsiť sa v tom, čo oni chcú, nájsť si vlastné miesto. No a Roman má veľmi konkrétnu predstavu o tom, akú majú tie nápady mať výslednú emóciu, ako majú fungovať, takže som ustúpil do úzadia.

A ešte som sa musel naučiť niečo iné. V iných kapelách som často niečo vymýšľal, nahodil rytmus na bicích a fungovalo to. A tu som len nahadzoval a nahadzoval a Roman nebol spokojný, začal ma tlačiť niekam inam a ja som to dosť často musel „prekusávať“. No po čase som zistil, že výsledok sa dostavil, všetko zapadlo a našli sme niečo funkčné. Spočiatku bolestná cesta sa napokon vyplatila. S nápadmi na akordeón prichádza Roman a následne už hľadáme výslednú formu. Riešime rytmiku a ďalšie elementy ako sample, či ďalšie nástroje.

Kde na nápady chodíš, Roman?

Roman: Ťažko povedať… Myslím, že všetko, čo zo mňa vyjde, je to normálne, štandardné, čo aktuálne prežívam. Sú proste momenty, ktoré ma viac alebo menej zaujali, nech to bolo čokoľvek. Neviem… Slnko, silný vietor, tráva. Hudba je vlastne o všetkom a o ničom. Často ide len o atmosféru, náladu.

Na druhej strane, vzdelanie mi dovoľuje tie pocity spracovať, technika sa musí nejako prejavíť, ale snažím sa vybočiť, pracovať intenzívnejšie so zvukom a vyhnúť sa nejakým mechanickým pohybom, po ktorých síce niečo vzniklo, ale ty ani nevieš čo.

„Hudbu nemožno vnímať cez nejakú prenositeľnosť emócie.“

Čím sa dostávame k vašim albumom. Prvý bol 40 000 km (2012) a druhý, tento rok vydaný, Secret Session. V čom sa líšia?

Jan: Vo zvuku. Na druhom s nami spolupracoval Matouš Godík, zvukový majster, ktorý tomu dal fakt čistú zvukovú stopu. Mne osobne sa počúva oveľa „lahodnejšie“. V prvom prípade šlo o „home made“ produkciu v skúšobni, z ktorej sa snažím vytvoriť vlastné domáce štúdio. No a vtedajšie vybavenie bolo slabé. Robil som, čo sa dalo, ale viac z neho vyťažiť nešlo.

Roman: Východiskovým bodom prvého albumu bolo, že materiál som už v podstate mal. Pristúpili sme k tomu už len tak formálne. Sadli sme si, zahrali bez elektroniky, následne pridali pár samplov. Chceli sme niečo proste urobiť, vyskúšať a vyšlo to.

Jan: Materiál na Secret Session sme objavovali už spoločne. Roman postupne s niečím prichádzal a spolu sme to rozvíjali. No a po tejto doske sme zároveň začali experimentovať. Do vnútra akordeónu sme nechali namontovať mikrofóny, pretože sme chceli viac pracovať s jeho zvukom. Na ľavú ruku sme si nasadili syntetizátor napojený na multiefekt a odrazu sme dosiahli úžasný basový rozmer. Akordeón má určitú silu, ale tento pokus nás presvedčil, že vieme z neho vyťažiť omnoho viac.

Proste, teraz sme už niekde inde, a vlastne stále sa niekam posúvame. Len dúfam, že niečo čoskoro nahráme. (Poznámka: v čase autorizácie rozhovoru už bolo jasné, že neostalo len pri nádejách, ale že skutočne je už niečo nové na ceste.)

Ako vnímate odozvu publika na koncertoch? Vnímajú, čo do svojej hudby vkladáte?

Roman: V dnešnej dobe žijú ľudia, ktorí hudbe rozumejú, nielen tak, že chuťovo. Mám na mysli vzdelaných poslucháčov. Nikdy nemyslím na to, či publikum bude schopné pobrať to, čo sme tam vložili. Ja hrám preto, lebo chcem a verím, že niektorí poslucháči pochopia, ale nemienim nijako tlačiť. Najprv som sa snažil skladby vysvetľovať, ale teraz to robím čoraz menej. Áno, každá skladba má v sebe náboj, príbeh, ale myslím, že každý k tomu môže dôjsť sám alebo to môže poňať aj inak.

Jan: Hudbu nemožno vnímať cez nejakú prenositeľnosť emócie. My to tak robíme, lebo tak to cítime, ale na koncertoch sa najmä snažíme s ľuďmi stretávať, zaujať ich.

Na druhej strane, nemá cenu pri tvorbe vychádzať v ústrety akože toto by bolo zrozumiteľnejšie, tak to tam poďme trebárs skrátiť. Nie. Spravili sme také ústretové gesto, ale nie je to nijaký kompromis, voči tomu, čo chceme skladbami vyjadriť. Dnes sa totiž hudba veľmi vníma aj vizuálne, preto sme chceli pripraviť aj videá.

Aj ste pripravili?

Jan: Sú hotové, všetky prístupné na našom webe.

A keď sa postavíte pred publikum s 36. opakovaním jednej skladby…

Roman: To vyznie asi trochu zvláštne, ale na každom koncerte máme skladby pozmenené. Súvisí to s tým, ako postupne objavujeme zvukové možnosti.

Jan: Zase nie je to tak, žeby sme menili celý repertoár, ale faktom je, že od koncertu ku koncertu určité zmeny sú. Vnášajú akúsi novosť. Ale i bez toho… nekoncertujeme tak často, aby sme sa tým museli zaoberať.

Akordeonista

Akordeonista

A užívate si to? Ste exhibicionisti?

Jan: Bavíme sa, ale nie sme exhibicionisti. Ja, a cítim to aj z Romana, keď sa dostaneme do tej hudby, neviem si to neužiť. Je to zmena oproti mojim vážnym hudobným výkonom, kde sa občas votrie stres a nervozita. Zabelov Group si užívame uzavretí vo vzájomnej komunikácii. Také introvertné užívanie.

Menší introvert je ale asi Roman, keďže on je ten, čo rozpráva do mikrofónu.

Roman: Tak nejako to skúšam, zlepšujem sa, učím sa najmä nehovoriť veľa. Snažím sa vystihnúť, koľko toho publikum potrebuje. Aby tam nespalo a zároveň dostalo niečo, čo dokáže zužitkovať.

Ako často koncertujete?

Jan: Donedávna to nebolo veľmi slávne, počas nahrávania sme sa tým vôbec nezaoberali. Obaja sme vytušili, že musíme popracovať na zvuku. Nechceli sme koncertovať s niečím, čo v nás samotných vyvolávalo dojem polovičatosti.
Ale teraz sa to obrátilo, sme so sebou spokojní a tak koncertujeme viac. Predskakovali sme napríklad pred Hidden Orchestra, čo bola skvelá akcia. Bolo úžasné, že sme sa tam stretli dobré publikum, prišlo mi, že to tam dobre sadlo a odozva bola len pozitívna.

V lete sme si zahrali na dvoch festivaloch, hrali sme aj v Piešťanoch na Cinematiku. Ale s tou novou doskou naslepo oslovujem ľudí po celej Európe a spätná väzba je rôzna…

Mainstream nie ste, to je vám jasné, že…

Jan: Pochopili sme. Aj sme si hovorili, že by sme mohli spraviť niečo, čo by zniesli rádiá, ale.. Spravili sme „radio edit“ jednej skladby, skrátili sme ju o nejaké tri minúty…

Viete sa vôbec žánrovo zaškatuľkovať?

Roman: Pretože sme hudobníci, tak sa škatuľkovať nevieme. To je skôr v záujme ľudí, ktorí trebárs píšu o hudbe…

Jan: Ja sa o to samozrejme pokúšam, keď našu produkciu niekde ponúkam, resp. prezentujem. Väčšinou opíšem 4-5 žánrov: a síce ambient, súčasný new jazz, lámané rytmy a elektronika. Tvrdím, že je to vlastne taká cinematická hudba.

Hold, ďakujem za rozhovor a vidíme sa na koncerte!

Poznámka

Ešte sa musím zmieniť, že ak chcete zažiť tú cinematickosť, tak najbližšie môžete na spoločnom koncerte s Poppy Ackroyd v rámci festivalu Spectaculare 29.1.2015 v Prahe. Jan totiž spomínal, že budú aj veľké projekcie. Keď už je tá hudba taká cinematická, rozumiete, čo ja chápem…

Foto: David Maixner

Rozhovor bol autorizovaný, Zabelov Group zasiahli len do faktografických údajov, obsah odpovedí sa nezmenil.

Napsal dne 16. prosince 2014 Počet komentářů: 0
Vytisknout

Sdílet na sociální síti

Sdílet obsah na Facebook Sdílet obsah na MySpace Poslat článek na Twitter Sdílet obsah na Líbím se ti

0 komentářů

Tento příspěvek není možné komentovat.

Předchozí článek
«
Následující článek
»